Ruská sociálnodemokratická robotnícka strana
 |
Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohto článku. Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje obsahové chyby alebo je dostatočne zrozumiteľný. Prosím, opravte a zlepšite tento článok. Po úprave článku môžete túto poznámku odstrániť. |
Ruská sociálnodemokratická robotnícka strana alebo Sociálnodemokratická robotnícka strana Ruska (rus. Российская социал-демократическая рабочая партия – Rossijskaja social-demokratičeskaja rabočaja partija, skr. SDRSR/РСДРП) bola ruská marxistická politická strana.
SDRSR bola oficiálne založená na I. zjazde v marci 1898 v Minsku. V skutočnosti sa na zjazde zišlo iba 9 ľudí. Ozajstným zakladajúcim zjazdom SDRSR bol až II. zjazd v Bruseli a Londýne 30. júla – 23. augusta 1903, kde sa zišlo 43 delegátov s 51 hlasmi. Ich cieľom bolo zjednotiť v Rusku doteraz roztrieštené socialistické hnutie. Ako inde v Európe sa ruskí sociálni demokrati vnútorne delili na dve skupiny – menšinových revolucionárov (v SDRSR nazvaní boľševici) a väčšinových reformistov (v SDRSR menševici). Boľševikov viedol Vladimir Iľjič Lenin, menševikov L. Martov. Nestor ruského marxizmu, Georgij Valentinovič Plechanov (1857–1918), stál uprostred obidvoch frakcií, no častejšie sa prikláňal k menševikom. Hlavnými sociálno demokratickými novinami bola Iskra, ktorú vydávali Martov a Lenin.
Na II. zjazde prijali stanovy SDRSR. Článok I. definoval členstvo. Martov navrhol, aby za člena SDRSR bol považovaný každý, kto s ňou sympatizuje. Lenin žiadal, aby za člena strany bol považovaný iba aktivista. V hlasovaní vyhrali 28 : 23 menševici. Potom sa hlasovalo o tom, kto bude reprezentovať židovských proletárov, či to bude Bund založený roku 1897. Zjazd sa uzniesol, že nie. Päť bundistov zo zjazdu odišlo a menševici sa dostali do menšiny.[1] Boľševici vyhrali ostatné dôležité hlasovania: o vedení Iskry a o správe straníckych financií. Lenin však vo vedení Iskry dlho neostal, už v decembri z nej odišiel a 14. marca 1904 opustil aj vedenie SDRSR.
SDRSR medzi zjazdmi riadil ústredný výbor (ÚV – Центральный комитет, ЦК), ktorý sa pre väčšiu akcieschopnosť často delil aj na rôzne byrá (úrady), napríklad zahraničné, petrohradské, politické či organizačné. Delegáti zjazdu sa delili na tých s právom hlasovať a na kandidátov – bez práva hlasovať.
Boľševici zvolali do Londýna III. zjazd SDRSR, ktorý sa konal v dňoch 25. apríla – 10. mája 1905. Prišlo 24 delegátov s hlasom rozhodujúcim a 14 delegátov s poradným hlasom. Boľševici sa rozhodli, že budú vydávať vlastný žurnál Proletár (Пролетарий). V októbri – decembri 1905 došlo v dôsledku hospodárskych a sociálnych problémov a vojenskej porážke Ruska vo vojne s Japonskom k revolúcii.
Vo dňoch 23. apríla – 8. mája 1906 sa v Štokholme konal IV. zjazd SDRSR – unifikačný. 111 delegátov s hlasom rozhodujúcim zastupovalo 57 organizácií a 22 delegátov s poradným hlasom 13 organizácií. Menševici a bundovci hlasovali spoločne, a preto mali prevahu nad boľševikmi. Bol zvolený CK zo 7 menševikov a 3 boľševikov. Hlavnou otázkou agrárny program. Sociálni demokrati sa zhodli, že statkárska pôda bude znárodnená. Ďalej sa zhodli, že sa budú účastniť volieb do Štátnej dumy. Získali 65 miest (33 menševici a 15 boľševici). No napokon vypukol škandál Ozolja.
Vo dňoch 13. apríla – 1. júna 1907 sa v Londýne konal V. zjazd SDRSR, posledný spoločný. Z 336 delegátov bolo 105 boľševikov, 97 menševikov, 57 bundovcov, 44 Poliakov a Litovcov a 29 Lotyšov. Okrem spoločného ústredného výboru si frakcia boľševikov ustanovila svoje vlastné boľševické centrum. No aj boľševici sa rozpadli na tri skupiny: Kľúčová bola otázka volieb do III. Štátnej dumy. Väčšina boľševikov bola pre bojkot (otzovistov Alexandr Bogdanov, Anatolij Lunačarskij a Michail Pokrovskij) či pre podradenie poslancov straníckym orgánom; Lenin, Zinoviev a Kamenev boli pre účasť a autonómiu poslaneckého klubu. Lenin vyradil Bogdanova tým, že napísal knihu Materialism a empiriokriticism (1909), kde Bogdanova zosmiešnil ako filozofického idealistu a žiadneho marxistu. V júni 1909 bol Bogdanov na parížskej konferencii boľševikov vylúčený z boľševickej frakcie.
V januári 1910 sa konala schôdza Ústredného výboru, kde okrem menševikov a otzovistov prišli aj umiernení boľševici ako Viktor Nogin. Ústredný výbor rozhodol, že novým straníckym orgánom bude Pravda, ktorú Trockij vydával vo Viedni. No už v auguste 1910 Kamenev z Pravdy odišiel a roztržka sa stala trvalou. Bola formalizovaná na pražskej konferencii SDRSR v januári 1912, kde boli menševici vylúčení zo strany a ktorú menševici neuznali za právoplatnú. Od vtedy bol spor, kto tvorí legálne vedenie SDRSR – ÚV. ÚV menoval svoju časť ako ruské byro, ktoré pôsobilo vo vlasti: Ordžonikidze, Spandarjan (skoro zomrel vo vyhnanstve), Džugašvili a Michail Ivanovič Kalinin (1875–1946).
No ani boľševickí poslanci sa nechceli podriadiť Leninovmu rozhodnutiu, aby s menševikmi prerušili všetky styky. Na prvom zasadnutí IV. Štátnej dumy iba Matvej Muranov a Roman Malinovskij 15. decembra 1912 hlasovali pre odchod z klubu sociálnych demokratov. Ostatní 4 boľševickí poslanci boli proti. No Lenin svoj vplyv napokon presadil a v septembri 1913 boľševici založili svoj vlastný klub.
V máji 1917 sa konala konferencia boľševikov, na ktorej bol zvolený ÚV. Z 109 hlasov dostal Lenin 104, Zinovev 101, Stalin 97. Kalinin, Sverdlov, Molotov a Dzerdžinskij neboli zvolení.[2] Na VI. zjazde (boľševikov) vo dňoch 8. – 16. augusta 1917 sa menševici a boľševici oddelili i formálne na dve samostatné strany: Sociálne demokratickú robotnícku strana Ruska (menševikov) a Sociálne demokratickú robotnícku strana Ruska (boľševikov) – SDRSR (b). Boľševici sa zlúčili s mežrajoncami (межрайонцы), ktorými bol Lev Trockij, Adolf Joffe, Anatolij Lunačarskij, Mojsej Urickij, David Rjazanov, M. M. Volodarskij, Lev Karachan a Dmitrij Manuilskij. Bol zvolený 20 členný ústredný výbor. Z 134 hlasov dostal Lenin 133, Zinovev 132, Kamenev 131 a Trockij 131. Bol zvolený aj Stalin.[2] Kandidátom ЦК bol zvolený trockista Joffe. Keď veľa členov ÚV bolo vo vezení, v podzemí či ďaleko od Petrohradu, bol 18. augusta 1917 ustavené užšie byro ÚV. Dňa 23. októbra 1917 (10. októbra podľa juliánskeho kalendára) sa zišlo 12 členov ÚV SDRSR (b) (Lenin, Bubnov, Dzeržinskij, Zinovjev, Kamenev, Kollontajová, Lomov, Sokolnikov, Sverdlov, Stalin, Trockij a Urickij), ktorý schválili prípravu ozbrojeného prevratu.
Na VII. zjazde SDRSR(b) 6. – 8. marca 1918 bol zvolený 15 členný ÚV. Z 39 hlasov dostal Lenin 34, Trockij 34 a Stalin 32.[3] Kandidátom ÚV bol zvolený Joffe. Na VIII. zjazde KSR(b) v marci 1919 bolo 25. marca 1919 z 19 členného ÚV utvorené prvé stále politické byro (politbyro) ÚV v zložení Lenin, Kamenev, trockista Krestinskij, Stalin a Trockij, kandidáti boli Bucharin, Zinovjev a Kalinin[4], ktorý bol ako predseda Všeruského centrálneho výkonného výboru sovietov (VCIK – Всероссийского центрального исполнительного комитета советов, ВЦИК; akýsi parlament) hlavou ruského štátu. Politbyro riadilo štát (politbyro z roku 1917 bolo iba dočasné) a odsunulo Sovnarkom ako (menej vplyvný) svoj výkonný orgán.
Na X. zjazde KSR(b) v marci 1921 bol zvolený 25 členný ЦК. Lenin dostal 479 hlasov, trockista Radek 475, Tomskij 472, Stalin 458 a Trockij 452.[3]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Dmitrij Volkogonov: Lenin. Počátek teroru. Dialog, Liberec 1996, p. 90.
- ↑ a b Václav Veber: Stalin. Stručný životopis. Karlova univerzita, Praha 1996, p. 40.
- ↑ a b Václav Veber: Stalin, p. 53.
- ↑ Dmitrij Volkogonov: Lenin. Počátek teroru. Dialog, Liberec 1996, p. 206.